...úsmevné chasidské príbehy z biednych karpatských mestečiek a dedín.

Jicchok Lejbuš Perec (1852 – 1915) je dodnes považovaný za popredného predstaviteľa duchovného života svojej epochy a jeho myšlienky zásadne ovplyvnili vtedy vznikajúce prúdy a hnutia v židovskej Európe. Výrazne ovplyvnil formovanie moderného židovstva a svojím významom je porovnateľný so zakladateľom sionistického hnutia Teodorom Herzlom. Pre Pereca však jednotiacim prvkom národa nebolo spoločné teritórium a štát, ale sekularizovaná kultúrna tradícia. Svoje rozmarno-mystické poviedky písal na sklonku 19. storočia pre východoeurópsku židovskú generáciu, ktorá sa začínala búriť proti múrom geta s pocitom, že ju oddeľujú od civilizovaného a blahobytného zvyšku sveta. Tvoril pre masy obyvateľov karpatských mestečiek a dedín, ktorí s tradičnými čiernymi kaftanmi odložili aj duchovné poklady svojich predkov a vydali sa na cestu do západných veľkomiest. Postupom času však zisťovali, že žiadny z výdobytkov moderného sveta nedokáže zaplniť vyprázdnené miesto v ich duši, kde sa predtým nachádzala po stáročia nazbieraná múdrosť ich predkov. Nepokoj, úzkosť, ba priam zúfalstvo, ktoré takéto zistenie mohlo vyvolať, nachádzame v čírej a vykryštalizovanej podobe v dielach Franza Kafku. Perec však svojim čitateľom ponúka východisko z tohto zúfalstva. Oslovuje ich v rodnom jazyku, vycibreným štýlom najmodernejšej literatúry tých čias a v tých najbanálnejších každodenných situáciách necháva dokonca ožívať aj rozprávkové bytosti. . . .

„Jednou z dvoch možností, ktoré ostávali autorovi píšucemu v jidiš, bolo kopať v hlbinách, hľadieť späť, hľadať v biede to veľké, to bytostne židovské, to večné. Túto si zvolil Perec. Jeho dielo bolo priekopnícke. Ukázalo začiatok cesty, ktorou sa jidiš literatúra musela uberať, aby mohla vôbec jestvovať." Isaac Bashevis Singer – nositeľ Nobelovej ceny za literatúru