V poradí pätnásta zbierka poézie Stanislava Hábera sa zaoberá myšlienkami ľudského osudu. Osud každého človeka je previazaný vzťahmi. Vzťahy ľudí sú zasa podľa autora vždy poznačené chýbajúcou, nachádzajúcou a trvalou láskou, ktorá sprevádza človeka počas jeho života. Od individuálneho poznania Háber prechádza k zovšeobecňujúcemu chápaniu sveta. Napriek tomu nestanovuje definície. Naopak, ponúka cesty, ako sa k poznaniu dostať. Z tohto pohľadu má zbierka meditatívny charakter. Môžeme hovoriť o pokuse do poézie dostať zašifrované mantry. Nie je nutné ich opakovať. Čítaním Háberových veršov sa nám totiž tieto mantry odkrývajú. Stávajú sa rozpoznateľné. Háberová poézia je tak čímsi ako príručkou, ako dešifrovať kódy osudu.
Diskuze je prázdná.
přidat příspěvek do diskuze